Úchopový inštinkt, básnická zbierka
z pera Richarda L. Kramára, rozvírila mnohé debaty. Zaujímavou sa stala nielen pre notorických konzumentov slovenskej poézie, ale svojou originalitou dokázala prilákať aj mnohých nových čitateľov.
Prvé, čo človeka zaujme pri interpretácii akejkoľvek udalosti, knihy či osoby,
je vzhľad. Úchopový inštinkt v tomto ohľade jednoznačne nesklamal.
Na prednom obale je autor pozbavený šatstva s mŕtvou rybou v ruke. Lentikular poskytol priestor na detailnejší záber, ktorý je zameraný na autorove ruky, konkrétne úchop ryby rukami. 3D prevedenie dynamizuje snímku, už prvý pohľad na knihu z nás nepriamo robí čitateľov a vťahuje nás do „deja“.
Mohli by sme ho poňať ako „in medias res“, fotografia jasne udáva tón, v ktorom sa bude niesť celá zbierka básní: chlad, telo, nahota, dotyk.
Titul knihy nemôže ostať bez povšimnutia. Úchopový reflex je jedným z primárnych reflexov u novorodencov. Jedinec so správne vyvinutým úchopovým reflexom dokáže zomknutím dlane a prstov veľmi silno chytiť akýkoľvek predmet (prípadne prst) a nepustiť. Práve toto je východisko pri dekódovaní názvu knihy – týka sa tela, ktoré nie je ničím ovplyvnené, niečoho veľmi prirodzeného, čo je v každom jednom z nás.
V momente, keď percipient otvorí knihu, padne mu zrak na vizuálne príťažlivé básne – zaujímavý font, pastelové farby a fotografie od Evelyn Benčičovej. Neprehliadnuteľné
sú prečiarknuté názvy; akoby neboli vôbec dôležité. Preškrtnutie názvov je akási snaha
o originálnosť, prípadne ide o zámer zatraktívniť básne (prípadne len formálnu stránku),
čo však iba mätie čitateľa a nijako nepomáha pri rozšifrovaní. Táto voľba, na druhej strane, podporuje alternatívny vzhľad zbierky a dotvára jej „inakosť“.
Pokladám za dôležité pristaviť sa pri prvej básni zbierky, keďže nastoľuje atmosféru aj tých nasledujúcich. Báseň Advent je pokračovaním toho, čo autor naznačil mimojazykovo
na obálke knihy. Motív ryby, dotyku („koho zaskočil zúfalý / zášklb / prisilný proti zápästiu“)
a slobody („že rybu treba nechať plávať“) sú základnými stavebnými motívmi básne. Okrem spomínaných motívov sa objavuje aj motív domova, ktorý dotvára nielen tematiku,
ale aj prostredie, v ktorej sa báseň pohybuje. Advent a jednotlivé tradície spojené s ním
v nás vyvolávajú vôňu domova, koláčov, vianočného stromčeka či vyprážaného kapra.
V tomto prípade môžeme hovoriť o voľných asociáciách, ba až impresívnosti,
ktoré sa zrkadlia v percipientovej mysli. Autor znamenite zachytáva všetky pocity, ktoré sprevádzajú (nejedného) člena rodiny pri zabíjaní kapra. V istých momentoch je vtipná,
v iných zas seriózna, no napriek tomu presvedčivo a vierohodne podáva obraz vianočných sviatkov.
V protiklade k Adventu (z ktorého cítime sociabilitu lyrického subjektu), stoja básne veľmi osobné a intímne. Lyrický subjekt sa veľmi hlboko pitve vo vlastnom vnútri a hľadá kongruenciu medzi vnútrom a zovňajškom v básni Špás: „vo väzkom tichu za verejnou osobou / môže prebehnúť asimilačný zázrak / tvoj ľavý vaječník nikto nevidel už roky / čakáš / že budú pohltené aj iné charakteristiky / čakáš na návrat do času pred zradou / „Ďakujeme vám! Verte nám, / že bez vás by sme to nikdy nedokázali.““. Sme svedkami osobnej výpovede lyrického subjektu o identite, o vyrovnávaní sa so svetom a najmä svojím miestom v ňom. Obdobný problém sa objavuje aj v básni Z vody: „moje telo je objekt trouvé“ – telo ako niečo nájdené, neosobné, neviažuce sa k identite vnútornej stojí v opozícii k „jeho telu“ (nevedno koho), ktoré je súčasťou prírody: „jeho telo vystupuje z krajiny“. Báseň je pokračovaním telesnej poézie, hlavným motívom sa stáva telo ako účelový objekt verzus telo prirodzené, nepoškvrnené a čisté.
Zaujímavá a úplne iná je báseň Biele telo, vyvolávajúca veľmi silné zmyslové asociácie: „padáš // nemajúc sa čoho zachytiť / až schneš ako spŕška vody / na terase / pod krutým slnkom / a nad tebou / len závratné strapce / červených ríbezlí / pošteklená / kyselkavá / vôňa zrenia / pocit sýtosti uniká“. Vidíme pred sebou červené ríbezle, cítime ich kyslastú vôňu, v čase aj priestore sa s Richardom L. Kramárom prenášame na terasu zaplavenú slnkom. Autor opakovane používa verš „načúvaš tichému spevu vlásočníc“,
ktorý si môžeme vyložiť ako symbol čistoty a nedotknutosti. Interpretácia básne ako celku
je však neľahká. Báseň akoby preplietala rôzne situácie a prostredia (terasa, les, dom, záhrada), ktoré sa vrstvia. Viacrozmernosť básne pokladám za podnetný krok,
ktorý ale môže navodzovať dojem koláže bez vnútorného usporiadania či prepojenia.
Enigmatickosť nás sprevádza prakticky všetkými básňami. Je veľmi náročné ich dešifrovať, a práve táto tajomnosť, či nezrozumiteľnosť, môže odradiť čitateľa, prípadne narušiť čitateľský zážitok. Samozrejme, naskytá sa otázka, či je potrebné dokázať hĺbkovo rekonštruovať každú jednu báseň, alebo ju stačí „len prežiť“. Odpovedať si musí každý sám. Osobne hodnotím prílišnú nezrozumiteľnosť ako defektnú, narúšajúcu komunikáciu medzi expedientom a percipientom. Trend depoetizácie nie je novinkou, ale pokladám za dôležité vedieť odhadnúť mieru. V istých momentoch zbytočná zložitosť pôsobí až vágne, akoby
sa ňou snažil autor zakryť isté nedostatky v obsahovej zložke. Ťažko stráviteľná báseň môže pôsobiť chladne, čitateľ ju nevie ani odmietnuť, ale zároveň ani prijať. Viditeľné
je to napríklad v básňach Zdravé, Out of office, Výber z kapitol, Fajn, Pôst a iných.
Zbierka je aj po jazykovej stránke veľmi rôznotvárna. Vo všeobecnosti autor používa profesionálnu lexiku plnú technických termínov, odborných slov či internacionalizmov. Logickosť a racionalita dosiahla svoje maximum v básni Venované: „na odpoveď čakajú taktne / rešpekt k oponentovi je kľúčový / singulárny ťah implikuje nespočetné naratívy / postupujú prísne strategicky“. Racionálne poňatie osobných pocitov, emócií a vzťahov
je veľmi zaujímavé, dáva priestor lyrickému subjektu držať si značný odstup od situácie. Chvíľami je tento ráz narušený výpoveďou lyrického subjektu v dialekte (báseň Out of office), prípadne expresívne ladeným názvom (básne Pusipajtáš, Best places to fuck in nature in Jihlava), ktorý nezapadá do konštituovaného rámca zbierky. Nevnímam rozhodnutie narušiť charakter básní dialektom ako prínos.
Autor o svojej tvorbe v istom rozhovore pre Rádio_FM povedal, že je ambivalentná. Presne takto by som charakterizovala jeho zbierku básní aj ja. Jej ambivalentnosť nedovolí vytvoriť si jednoznačný názor. Medzi originálnymi a výborne jazykovo uchopenými básňami vyskakujú aj básne nejednoznačné, málo záživné, nevyvolávajúce takpovediac žiadne emócie. Ambivalencia nemusí byť zlá vlastnosť, môže poskytovať žiadanú druhú perspektívu, avšak v týchto básňach hovoríme o diametrálne odlišných skutočnostiach diametrálne odlišným jazykom, v ktorom nenachádzam jednoznačnú styčnú plochu.
Uchopenie básnickej zbierky Úchopový inštinkt sa miestami vymyká schopnostiam čitateľa. V istej chvíli nás schmatne a drží pevne, inokedy odletí(me). Richard L. Kramár ukryl do slov svoju vlastnú osobnosť, no nedovolí každému nahliadnuť dovnútra. Osobne pokladám básnickú zbierku za viac-menej vydarenú (aj napriek istým nedostatkom), jednotlivé básne fungujú absolútne autonómne bez potreby čitateľa (a ideálne aj jedna
bez druhej). Na otázku, či sa čitateľ vyrovná s tým, že autor na neho nemyslí, nie je možné zodpovedať univerzálne.
Gabriela Drenková
Comments